Na začiatok sa posaďte tak, aby ste sa cítili pohodlne. Môžete zavrieť oči alebo ich nechať pootvorené – podľa toho, čo je pre vás príjemnejšie. Cvičenie môžete nasledovať alebo z neho aj kedykoľvek vystúpiť. Pomaly sa nadýchnime... a pri výdychu nechajme ramená mierne klesnúť. Všimnime si, ako sa naše telo jemne opiera o zem pod nami, ktorá ho pevne podopiera. K tomuto pocitu ukotvenia sa môžeme kedykoľvek počas cvičenia vrátiť. V nasledujúcich minútach budeme používať svoju predstavivosť. Možno to pôjde ľahko, možno to bude trochu ťažšie – oboje je v poriadku. Netreba sa do toho nútiť, naopak, pristupujme k tomu s ľahkosťou a hravosťou a nechajme sa svojou predstavivosťou prekvapiť. Môžeme si skúsiť predstaviť niekoho, kto je milý a láskavý. Môže to byť skutočná osoba – napríklad starý rodič, priateľ, učiteľ alebo dokonca domáce zvieratko. Alebo to môže byť vymyslená bytosť alebo hrdina, ktorého obdivujeme. Niekto, kto je láskavý, kto nás prijíma takých akí sme. Niekto, kto vidí naše ťažkosti a záleží mu na nás. Dovoľme predstave, aby sa objavila. Ako vyzerá tento náš súcitný priateľ? Aký výraz by sme videli v jeho očiach a na tvári? Ak by s nami hovoril, ako by znel jeho hlas? Možno cítime jeho prítomnosť alebo atmosféru – možno napríklad aj ako vôňu vo vzduchu.... Naše predstavy sa môžu meniť v tom ako jasne ich vidíme; môžu prichádzať a odchádzať. Akákoľvek skúsenosť, ktorú prežívame, je v poriadku. Predstavme si tohto súcitného priateľa blízko nás. Všimnime si, aké to je byť v jeho prítomnosti. Čo cítime? Možno teplo? Pokoj? Skúmajme to so zvedavosťou. Tento súcitný priateľ rozumie tomu, aké to je byť nami – práve teraz, so všetkým, čo nesieme so sebou. Nemusíme nič vysvetľovať. On to jednoducho chápe Skúsme, či dokážeme vycítiť, o čo sa s nami chce podeliť. Môže to byť slovo, pohľad, pocit – alebo možno nič konkrétne, len pocit, že sa o nás niekto stará. Možno je tu niečo, čo by sme chceli svojmu priateľovi povedať. Je tu, aby nás počúval, bez posudzovania. Venujme pár okamihov tomu, aby sme si jednoducho užili jeho spoločnosť. Toto je náš spoločný čas. A keď budeme pripravení, môžeme sa s ním pomaly rozlúčiť. S vedomím, že sa k predstave tohto priateľa môžeme kedykoľvek vrátiť. Môžeme si ešte predstaviť, že nám nechal odkaz schovaný v jednom z našich vreciek, niečo milé, čo môžeme nosiť so sebou celý zvyšok dňa. Oddýchnite si ešte na chvíľu. Môžete položiť ruku na brucho a vnímať svoj dych. Vnímajte ako sa teraz cítite. Pamätajte – tento priateľ žije v predstave vo vás. Jeho starostlivý hlas, ten pocit pohodlia... vždy sa k nemu môžete vrátiť. Teraz sa zhlboka nadýchnite a pomaly vydýchnite. Znovu vnímajte svoje telo – svoje chodidlá, priestor okolo seba. Keď budete pripravení, môžete pomaly otvoriť oči, ak ste ich mali zavreté, a rozhliadnuť sa okolo seba.